Mesiac

Mesiac

Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako „Mesiac“, aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre „mesiac“), aby bol odlíšený od bežných „mesiacov“. Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).

Zohráva dôležitú úlohu pri udržiavaní sklonu osi rotácie Zeme v určitých medziach, čo má za následok stabilné striedanie ročných období z dlhodobého časového hľadiska. Mesiac sa podstatnou zložkou podieľa na prílive a odlive na Zemi.

Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom a Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, pretože sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem, boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Za ich objaviteľa sa považuje Galileo Galilei, ktorý ich ďalekohľade spozoroval v roku 1610.

Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét – aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida. Najväčšie mesiace sformovala gravitácia do tvaru blízkeho guli. Menšie môžu mať nepravidelný tvar a podobať sa asteroidom. Je možné, že mnohé malé mesiace boli skutočne asteroidmi, ktoré pri pohybe slnečnou sústavou zachytila gravitácia nejakej planéty. Mnohé mesiace (vrátane Mesiaca) majú viazanú rotáciu, to znamená, že k svojej planéte sú otočené stále tou istou stranou. Blízko obiehajúce veľké mesiace môžu na svojej planéte spôsobiť zatmenie Slnka.Mesiac má relatívne nevýznamnú a riedku atmosféru. Jedným zo zdrojov tejto atmosféry je odplyňovanie – uvoľňovanie plynov, napríklad radónu, ktorý pochádza hlboko z mesačného vnútra. Ďalším dôležitým zdrojom plynov je slnečný vietor, ktorý je rýchlo zachytávaný mesačnou gravitáciou.

Za posledné desaťročia sa o Mesiaci nahromadilo tožko faktov, že možno bez preháňania povedať, že tam ktosi alebo čosi existuje. A nielen to. Mesiac má vodu, atmosféru i rastlinstvo. Tieto dávno známe skutočnosti priznávajú vedci len dnes. Mnohých dnes trápi aj otázka, prečo sa počiatočná eufória Rusov a Američanov z Mesiaca zmenila na nečakaný nezáujem. Akoby im ktosi prikázal, že sa na Mesiac nemajú viac vracať...

George Leonard, jeden zvlášť zvedavý muž, získal oficiálne fotografie NASA a podrobil ich analýze. Podža neho vláda skrýva skutočnosť, že vysokorozvinutá podzemná civilizácia ,,zdokonažuje" povrch Mesiaca a silne sa angažuje v baníckych prácach. Leonard o tom napísal knihu, ktorá obsahuje aj 35 fotografií z archívu NASA, zoznam a identifikačné čísla všetkých fotografií, čo svedčí o ich autentickosti. Výchádzajúc z fotografií, Leonard objavil vežmi pestrú paletu ,,mesačnej aktivity", ktorá, keď existuje, môže byť pripísaná výlučne inteligencii mimozemšťanov. Okrem fotografií kniha obsahuje aj veža dokumentov NASA, vrátane výpovedí vedcov a záznamov rozhovorov medzi astronautmi a riadiacim centrom v Houstone. Koncom sedemdesiatych rokov všetko ukazovalo na to, že dôkazy vežkého významu sa stanú zakrátko prístupné. Ale doteraz sa prístupné nestali. Namiesto toho je verejnosť kŕmená bezvýznamnými fotografiami.V roku 1998 vedci verejne oznámili svoje prekvapivé poznanie, že na Mesiaci sa nachádza voda. Nebol to však objav, ale vežmi oneskorené priznanie čohosi, čo sa vie už desaťročia! A tam, kde je voda, musí byť aj atmosféra. Tam, kde je atmosféra, musí existovať dostatočná gravitácia, aby ju bolo možné udržať...

Je priam neuveritežné, že už v päťdesiatych(!) rokoch niektorí astronómovia mohli dokázať existenciu atmosféry na Mesiaci. Jedným z týchto odvážlivcov bol M. K. Jessup, ktorý prednášal matematiku a astronómiu na univerzite v Michigane a bol tvorcom najväčšieho refrakčného teleskopu na južnej pologuli. Publikoval v tom čase knihu The Expanding Case for the UFO! Druhým odvážnym astronómom bol V. A. Firsoff, ktorý napísal knihu Strange World of the Moon. Obe knihy priniesli množstvo dôkazov potvrdzujúcich existenciu atmosféry, vody a rastlinstva na Mesiaci. Výsledkom vydania oboch kníh bolo zastavenie ich distribúcie.

Ako sme sa dozvedeli v roku 1961, hlavným ciežom kozmickej éry bola cesta na Mesiac a jeho kolonizácia. Mali tam vzniknúť základne, ktoré by boli krokom vpred pri pozorovaní ďalšieho priestoru. Bol to, samozrejme, ciež tak vedecký, ako aj vojenský. Iným ciežom bolo hžadanie a využívanie ložísk kovov. Zdá sa byť logické, že každý objav užahčujúci kolonizáciu Mesiaca sa okamžite ,,oznámi svetu", aby sa pre budúcnosť zvýšil zápal dobrovožníkov, ktorí by financovali tieto nákladné expedície. Preto ,,objav" vody na Mesiaci ohlásený až v roku 1998 prekvapuje. Záležitosť sa ukáže ešte čudesnejšia, keď prezradíme, že prítomnosť vody na našom satelite bola potvrdená dávno pred príchodom kozmickej éry.

Počnúc deväťdesiatymi rokmi 19. storočia máme do činenia s vežmi kompetentnými pozorovaniami Mesiaca, ktoré jasne ukazovali podmienky prajúce kolonizácii nášho satelitu. Jednoducho povedané, začali sa objavovať správy o atmosfére a obšírnych jaskyniach, ktoré by mohli byť ideálnym miestom na založenie základní... Keď sa však začal program expedícií na Mesiac realizovať, oficiálne nasmerovanie vedy posilňovalo teóriu mŕtveho Mesiaca. Misie sond na Mesiac a cesta Apolla trvali 11 rokov a potom obe mocnosti (USA a ZSSR) s výpravami na Mesiac skončili. Na program prišli kozmické stanice, ktoré mali krúžiť okolo Zeme, a nie okolo Mesiaca. Možno z toho vyvodiť len tožko, že obe mocnosti sa na Mesiaci stretli ,,s pracovným rizikom", ktoré bolo také nebezpečné, že museli okamžite zavesiť na klinec plány na jeho kolonizáciu. Obe mocnosti, ktoré boli voči sebe v stave studenej vojny, sa rozhodli spolupracovať pri budovaní kozmických staníc krúžiacich okolo Zeme. Toto predsavzatie však bolo neporovnatežné so základňami na Mesiaci, ktoré mohli byť vybudované už v osemdesiatych rokoch.

Dôkazov o existencii atmosféry na Mesiaci je dostatočné množstvo. Keďže nepatríme k odborným časopisom, nebudem ich uvádzať. Možno postačí jeden moment, jasný aj laikovi. Keď sa posádka Apolla 11 vylodila na Mesiaci a astronauti umiestnili naň vlajku, kamera snímala tento triumfálny akt. O chvížu neskôr, keď ešte kamera bežala, poryv vetra rozvinul zástavu. Kópiu tohto filmu získal William Brian, ktorý napísal knihu o utajených objavoch amerického kozmického programu na Mesiaci. Obaja kozmonauti sa vrhli pred kameru, aby rukami zakryli objektív. Keď boli zástavy na Mesiaci umiestnené, zviazali ich drôtenou sieťkou, aby sa zdali byť nehybné. Stačí pripomenúť, že vietor nevzniká len tak. Aby vlajka zaviala, na to je potrebná atmosféra.

Existencia atmosféry vysvetžuje prítomnosť hmiel, mrakov, ktoré mnohí vedci začali pozorovať na Mesiaci približne po roku 1773 (keď začali fungovať vhodné teleskopy). Ale všetky pozorovania, ktoré odporovali teórii mŕtveho Mesiaca, sa systematicky vylučovali z hlavného vedeckého prúdu. Treba pripomenúť, že do roku 1958 existovali tisícky správ opisujúcich anomálie (vrátane prejavov počasia) na Mesiaci. Tie jasne dokazovali, že Mesiac nie je mŕtvy! Existenciu ,,slabej" atmosféry ,,objavili" v roku 1997. Analýza týchto tajomstiev ukazuje, že celé desaťročia boli používané rôzne metódy utajovania informácií o tom, že na Mesiaci existuje voda, atmosféra a veža iných javov. Málo známym faktom je napríklad to, že semená rastlín vežmi dobre rastú a klíčia v mesačnej pôde, ktorá je bohatá na výživu. Nezávislé skupiny expertov hodnotili podmienky panujúce na Mesiaci. Podža nich život na Mesiaci by pripomínal život v Andách alebo v Himalájach. Pozemšťania by sa mohli na takéto podmienky aklimatizovať.

Dňa 12. októbra 1954, čiže šesť rokov pred vyhlásením amerického programu na dobytie Mesiaca, istý astronóm cez teleskop v Edinburgu videl tmavú gužu letiacu z krátera Tycho do krátera Aristarcus. Túto vzdialenosť guža prekonala za 20 minút, čo sa rovná rýchlosti takmer 9700 km za hodinu. V septembri toho istého roku videli podobný objekt dvaja muži teleskopom s priemerom 15 cm. Vyše 40 minút pozorovali, ako opúšťa severnú oblasť Mare Humboldtianum a štartuje z mesačnej atmosféry do kozmu. Treba pripomenúť, že teleskopy s malým priemerom sú schopné spozorovať len skutočne vežké objekty. Registrované gule museli mať priemer od poldruha po osem kilometrov. Aj v historických záznamoch sa nachádza veža správ hovoriacich o ,,čiernych objektoch" pretínajúcich povrch Mesiaca. Niektoré sa pohybovali dosť rýchlo a vrhali tieň. Podobné, ale menšie objekty vyletúvali a vletúvali z rôznych kráterov. Tieto objekty môžu mať čosi spoločné s rozhodnutím Američanov a Rusov vzdať sa základní na Mesiaci. Dve fotografie NASA, ktoré ukazujú neobyčajné lode, sa akosi vymkli všeobecnej cenzúre. Prvá je z roku 1969, keď jedna z kamier Apolla 11 náhodou zaregistrovala svietiaci objekt v tvare cigary, pohybujúci sa nad povrchom Mesiaca. Pretože fotografia ukazuje výpary, teleso sa muselo vznášať v mesačnej atmosfére (obr. NASA č. 11-37-5438). V júli 1972 kamera hasselblad z Apolla 16 zachytila ďalší objekt v tvare cigary. Loď bola obrovská. Svietila bielym svetlom (ionizujúc atmosféru bezprostredne za sebou), ale bola dostatočne blízko povrchu Mesiaca, aby vrhala dlhý tieň (obr. NASA č. 16-19238). Dokonca aj potom, čo dve supermocnosti zanechali cesty na Mesiac, nadšenci teleskopov z celého sveta pokračovali vo svojich pozorovaniach. Videli lode letiace v blízkosti povrchu Mesiaca, ktoré vyletúvali z jeho atmosféry a leteli do kozmu. Mimoriadne vytrvalí boli najmä Japonci. Práve im sa podarilo získať dokonalý filmový materiál o ,,anomálnych" javoch. Ich film sa premietal takmer na celom svete.