The Beatles

Beatles for Sale, Help! a Rubber Soul

Podľa Gouldovho vyjadrenia štvrtý album akupiny, Beatles for Sale, evidentne vyjadruje konflikt medzi komerčným tlakom globálneho úspechu The Beatles a ich kreatívnymi zámermi.[108] Jeho nahrávanie si naplánovali medzi augustom až októbrom 1964.[109] Nadviazli ním na formát A Hard Day's Night, ktorý bol, na rozdiel od predošlých dvoch albumov, kompletnou zbierkou ich vlastnej tvorby. [110] Zostali im niektoré nepoužité skladby z predošlého albumu, no boli neustále na medzinárodnom turné, čo im pri tvorbe veľmi nepomáhalo. Lennon hovoril, že vydať originálny hudobný materiál bol veľkým problémom,[111] preto sa rozhodli k ich pôvodným ôsmim skladbám nahrať šesť coververzií z ich bežného koncertného repertoáru.[110]Skupina v roku 1965, pri oslave ceny Grammy.Začiatkom roku 1965 počas pozvania na večeru u Lennonovho a Harrisonovho zubného lekára, im ich hostiteľ nasypal do kávy LSD. Lennon to potom komentoval, že „to bolo síce desivé, ale bolo to aj fantastické a že bol z toho mesiac alebo dva ohromený.“[112] Spolu s Harrisonom sa z nich potom stali užívatelia drôg, minimálne pri jednej príležitosti sa k nim pripojil aj Ringo Starr. McCartney sa spočiatku zdráhal drogy vyskúšať, ale nakoniec to koncom roka 1966 urobil aj on.[113] Stal sa prvým „Beatle“, ktorý o LSD diskutoval verejne, keď v jednom časopise vyhlásil, že drogy „mu otvorili oči, urobili ho lepším, čestnejším a tolerantnejším členom spoločnosti“.[114]Ku kontroverznej udalosti došlo v roku 1965, kedy kráľovná Alžbeta II., potom ako ich nominoval vtedajší premiér Harold Wilson, všetkým štyrom členom skupiny udelila titul MBE – boli vymenovaní členmi rádu britského impéria.[115] Takto boli do toho času honorovaní vojenskí veteráni, či občianski lídri a niektorí pobúrení konzervatívni nositelia titulu MBE vtedy na protest vracali svoje insígnie.[116]

Aj druhý film so skupinou The Beatles, ktorý vyšiel v júli po názvom Help!, režíroval Richard Lester. Je označovaný za hrubú karikatúru filmov v štýle Jamesa Bonda,[117] a mal zmiešané odozvy ako od kritikov ako aj od členov kapely. McCartney o ňom hovorí, že „aj keď to bol dobrý film, nebol o nich, oni sa ho zúčastnili skôr ako prizvané hviezdy. Bol zábavný, ale jeho námet veľmi dobrý nebol.“[118] Hlavnou osobnosťou pri nahrávaní soundtracku bol Lennon, ktorý bol autorom, ako aj spevákom väčšiny jeho nahrávok vrátane dvoch singlov: „Help!“ a „Ticket to Ride“.[119] Album k filmu obsahoval okrem originálnej tvorby aj dve coververzie, „Act Naturally“ a „Dizzy Miss Lizzy“, ktoré boli poslednými covermi, ktorý skupina oficiálne vydala na svojich štúdiových albumoch, s výnimkou tradičnej liverpoolskej pesničky „Maggie May“, ktorá vyšla na albume Let It Be.[120] Okrem obohatených vokálov môžeme v aranžmánoch albumu počuť aj klasické hudobné nástroje, ako napríklad sláčiky v nahrávke popovej balady „Yesterday“.[121] Táto skladba, ktorej autorom je McCartney, je podľa Guinnessovej knihy rekordov má najviac nahrávok coververzií a zároveň je viacerými médiami považovaná za najúspešnejšiu skladbu storočia.[122]Tretie koncertné turné The Beatles po USA začalo 15. augusta 1965. Konalo sa newyorkskom Shea Stadium a prišlo naň 55 600 divákov. Podľa Lewisohna to bol pravdepodobne najslávnejší koncert skupiny.[123] Po ňom nasledovalo deväť úspešných vystúpení v ďalších amerických mestách. Na ich koncerte v Atlante sa prvýkrát použili zvukové pódiové monitory.[124] Na konci turné sa stretli s Elvisa Presleya. Ich hlavný hudobný vzor v začiatkoch od vzniku kapely ich pozval do svojho domu v Beverly Hills.[125][126] V septembri sa začala americká sobotňajšia animovaná televízna séria The Beatles, ktorá bola v priebehu dvoch rokov odozvou na film A Hard Day's Night.[127] V histórii animovaného filmu to bolo prvýkrát, kedy šlo o postavy, ktorých predlohou boli aktuálne žijúci ľudia.[128]V polovici októbra 1965 The Beatles prišli do štúdia, a prvýkrát vyprodukovali album tak, že na jeho výrobu mali plný čas, bez akýchkoľvek iných súbežných záväzkov.[129] Podľa slov George Martina „do toho času vyrábali album skôr ako kolekciu singlov, teraz šlo o zámer vyrobiť kúsok vlastného umenia.“[130] Rubber Soul, ktorý vyšiel v decembri, bol kritikou označený ako „vážny krok smerom k vyspelosti a komplexite hudobného štýlu kapely.“[131] Ich tematický dosah sa začal rozširovať, keď doň zahrnuli hlbší náhľad na romantiku a filozofiu.[132] Životopisci Peter Brown a Steven Gaines prisudzujú nové hudobné smerovanie The Beatles k ich vtedy už bežnému užívaniu marihuany,[133][134] a Starr poznamenal, že tráva mala skutočne vplyv na mnohé ich zmeny, špeciálne na tie, ktoré sa týkali písania.[134] Po tom, ako na albume Help! použili klasické hudobné nástroje s flautami a sláčikmi, Harrison predstavil sitar v nahrávke „Norwegian Wood (This Bird Has Flown)“. Naznačil tým ďalší postup mimo tradičných hraníc populárnej hudby. Keďže ich texty sa zdokonalili, fanúšikovia sa začali pýtať na ich hlbší zmysel. O, piesni Lenon povedal, že „sa snažil byť sofistikovaný v písaní o fiktívnej afére... ale takým zahmleným nedefinovateľným spôsobom.“[135]AJ keď väčšia časť nahrávok na Rubber Soul pochádza od dvojice Lennon-McCartney,[136] album obsahuje niekoľko príspevkov aj od ďalších členov kapely, či sólových vecí pôvodne označovanej dvojice autorov.[137] Skladba, „In My Life“, ktorej exkluzívne autorstvo si neskôr privlastnil každý z dvojice, je považovaná za jeden z vrcholov ich spoločného hudobného katalógu.[138] Harrison považoval Rubber Soul za svojho favorita, kým Ringo Starr ho označil za „záznam o odchode“.[139] McCartney zvykol hovoriť, že „vtedy mali za sebou periódu, kedy boli rozkošní a bolo na čase, aby sa začali nejakým spôsobom rozvíjať.“[140] No štúdiový technik, Norman Smith, neskôr poznamenával že už v tom čase sa v nahrávacích dňoch objavovali príznaky narastajúceho konfliktu v skupine. Hovoril, že „konflikt medzi Johnom a Paulom sa stal očividným, keby mal rozhodovať Paul, George by nemohol pre skupinu písať.“[141] V roku 2003 časopis Rolling Stone dal album Rubber Soul na piate miesto svojho zoznamu 500 najlepších albumov všetkých čias,[142] a v AllMusic ho Richie Unterberger označil za folkrockovú klasiku.[143]

Roztržky (kontroverzie), posledné turné a Revolver

Od decembra 1963 prevzalo kontrolu na distribúciou hudobnej skupiny The Beatles v USA hudobné vydavateľstvo Capitol Records.[77] Vydavateľ kompiloval vlastné verzie albumov pre tento trh a rozhodoval aj o tom, ktoré piesne vyjdú v Spojených štátoch ako single.[144] Trvalo to až do vydania albumu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), ktorý mal rovnaké poradie skladieb v Spojenom kráľovstve a aj v USA.[145] V júni 1966, Yesterday and Today, jeden z kompilačných albumov od firmy Capitol, spôsobil rozruch obalom, ktorý vyobrazoval vyškľabených Beatles oblečených v mäsiarskych kombinézach, obložených surovým mäsom a kusmi plastových detských bábik. Zmysel tohto obrázku bol nekorektne opisovaný ako satirický odkaz na mäsiarsky prístup Capitol Records voči americkým verziám albumov The Beatles.[146] Po kritike, malo tisíce nasledujúcich kópií LP originálny mäsiarsky obraz prekrytý novým. Na aukcii v roku 2005 boli albumy s pôvodnou verziou predávané za 10 500 dolárov.[147] V Anglicku sa Harrison stretol s významným sitarovým majstrom Ravim Shankarom. Dohodli sa, že ho bude učiť hrať na tomto indickom strunovom nástroji.[148]Asi mesiac po faux pas okolo obálky albumu Yesterday and Today, boli The Beatles na turné na Filipínach. Tam, viac-menej nedvojak, odmietli od prvej dámy krajiny, Imeldy Marcosovej, pozvanie na raňajkovú recepciu v Prezidentskom paláci.[149] Stalo sa, že po oznámení pozvania ho Epstein proste v mene členov kapely zdvorilo odmietol. Bolo to preto, lebo prijímať takéto oficiálne pozvánky nikdy nezvykol.[150] Krátko po tejto reakcii dostali najavo, že diktátor Marcos v svojom režime nie je zvyknutý na to, že by mu niekto povedal „nie“. Po reakciách, ktoré na toto odmietnutie nasledovali, mala skupina problém bezpečne opustiť krajinu.[151] Bezprostredne potom The Beatles prvýkrát navštívili Indiu.[152]

„Sme viac populárni ako Ježiš. Neviem, čo je prvé - rokenrol, alebo kresťanstvo...“, bola neslávne slávna veta, ktorú v roku 1966 vyslovil John Lennon. Bolo to pri interview, pre bezplatne vydávané noviny Evening Standard. Rozhovor s ním robila britská novinárka Maureen Cleaveová. „Kresťanstvo sa pominie“, dodal Lennon. „Scvrkne sa a zmizne. Nemusím sa o tom hádať. Mám pravdu a budem mať pravdu... Ježiš bol v poriadku, ale jeho nasledovníci boli tlstí a obyčajní. Podľa mňa prekrútili jeho učenie a tým ho zničili.“[153]V Anglicku tento komentár prešiel bez povšimnutia, no potom ako ho o päť mesiacov neskôr v predvečer zahájenia amerického turné, zverejnili v mládežníckom fanúšikovskom časopise Datebook, zdvihla sa hlavne v oblasti „Biblického pásu USA“ vlna silného odporu.[154] Potom, ako sa vrátili domov, Beatles čelili silnému odporu od náboženských a sociálnych konzervatívcov. Bol medzi nimi aj Ku Klux Klan.[154] Svätá stolica vydala oficiálny protest. V holandsky a španielsky hovoriacich krajinách a v juhoafrických rozhlasových staniciach, vyšiel oficiálny zákaz vysielania nahrávok skupiny The Beatles.[155] Epstien napadol Datebook za to, že „Lennonove slová boli vytrhnuté z kontextu“ a na tlačovej konferencii to Lennon ilustroval parafrázou „Keby som povedal, že televízia je viac populárna ako Ježiš, mohol by som sa mýliť?“[156] Lennon hovoril o tom, ako aj iní ľudia vnímajú svoj osobný úspech, no potom všetko na výzvu reportérov uzavrel slovami: „Ak sa chcete ospravedlnenie, ak vás to urobí šťastnými, tak potom O.K., je mi to ľúto!“[156]Po skúsenostiach z predošlých turné so slabou počuteľnosťou v hluku fanúšikov, The Beatles stále viac zosilňovali zvuk svojej hudby. Z pôvodných Vox AC30, v roku 1964 prešli aj na omnoho výkonnejšie 100-watové zosilňovače, ktoré pre nich špeciálne vyvinula firma Vox. No aj tie boli nedostačujúce. Pri snahe konkurovať nesmiernemu revúcim fanúšikov, v skupine narastala únava a nechuť vystupovať na koncertoch.[157] Došli k záveru, že ich vystúpenia už neboli o hudbe a rozhodli, že ich augustové turné bude posledné.[158]Predchodca Rubber Soul bol prvým krokom, ktorý smeroval k ich nasledujúcemu albumu, Revolver. Vyšiel v auguste 1966, asi týždeň predtým ako sa rozhodli absolvovať svoje posledné turné.[159] Scott Plagenhoef z hudobného serveru Pitchfork opisuje ako v ňom „zvuk skupiny, ktorý naberá na istote“ a „znovu definuje to, čo sa od populárnej hudby očakáva“.[160] Revolver obsahuje komplikovanejšie kompozičné postupy, štúdiové experimentovanie a viac rozvetvený repertoár hudobných štýlov. Na tomto albume počujeme hudbu v inovatívnych klasických aranžmánoch po psychedelický rock.[159] Na obale upustili od zvyčajnej fotografie skupiny a použili grafický návrh, ktorý vytvoril dizajnér Klaus Voormann, ktorý bol ich známym z čias pôsobenia v Hamburgu. Je to „jednoduchá, umelecká, čierno-biela koláž, ktorá karikovala Beatles v štýle perokresby aký mal (podľa Gouldový slov) anglický secesný kresliar a ilustrátor, Aubrey Beardsley.“[159] Albumu predchádzalo vydanie singlu „Paperback Writer“ (je B-strana bola pieseň „Rain“).[161] Promo k singlom bolo podporené dvoma krátkymi filmami, ktoré sú, podľa kultúrneho historika Saula Austerlitza, jednými z prvých skutočných hudobných videoklipov.[162] Oba boli odvysielané v júni 1966 v programoch The Ed Sullivan Show a v Top of the Pops.[163]Medzi nesporne experimentálne nahrávky albumu Revolver patrí nahrávka „Tomorrow Never Knows“. Rodriguez túto skladbu označuje za najväčší skok do budúcnosti, ktorý sa stal do tohto momentu v nahrávacej kariére skupiny The Beatles.[164] Dielo obsahuje reverzný zvuk gitary, rozložené vokály, efekty páskových slučiek, ktoré sprevádza synkopované cyklicky sa opakujúce bicie nástroje. K týmto zvukom použil Lennon časť textu z knihy, ktorá v roku 1964 vyšla Timothymu Learymu po názvom The Psychedelic Experience: A Manual Based on the Tibetan Book of the Dead. Táto „Príručka založená na Tibetskej knihe mŕtvych“ opisuje psychedelické skúsenosti po požití LSD s duchovne osvieteným stavom dosiahnutým meditáciou.[165] Nahrávka „Eleanor Rigby“ zas zaujme ústredným motívom, ktorý je v podaní sláčikového okteta. Gould ju charakterizuje ako „skutočný hybrid, ktorý sa nezhoduje so žiadnym rozpoznateľným štýlom alebo žánrom skladby“.[166] George Harrison sa na tomto albume autorsky podieľal až na troch skladbách.[167]V roku 2003 dal časopis Rolling Stone album Revolver na tretie miesto svojho zoznamu najlepších albumov všetkých čias.[142] Počas koncertného turné, ktoré nasledovalo po vydaní albumu, skupina The Beatles nehrala žiadnu z jeho skladieb.[168] Chris Ingham k tomu píše, že tieto nahrávky boli viac štúdiovými dielami, ktoré boli pre štvorčlennú rockovú kapelu na koncertnom pódiu nepoužiteľné. Celý dojem z nich by bol k tomu rozbitý hlukom revúceho davu. Koncertná skupina The Beatles a ich štúdiová verzia sa tak stali dvoma úplne odlišnými entitami.[169]Posledné komerčné vystúpenie The Beatles na koncertnom pódiu sa konalo 29. augusta 1966. Bolo na športovom štadióne Candlestick Park v San Franciscu.[170] Zakončilo sa tým štvorročné obdobie takmer neprestajného turné, počas ktorého na celom svete vystúpili viac ako 1 400-krát.[171] Následne sa skupina zamerala na štúdiovú tvorbu a ich neskoršie kompozície a hudobné experimenty zvýšili ich umeleckú prestíž, pričom si stále zachovávali ohromnú popularitu.