SLOVENSKO

Slovensko

Slovensko, dlhý tvar Slovenská republika, je vnútrozemský štát v strednej Európe. Má rozlohu 49 036 km² a žije tu približne 5 435 000 obyvateľov. Hraničí s Českom (251,8 km), Rakúskom (106,7 km), Poľskom (541,1 km), Ukrajinou (97,8 km) a Maďarskom (654,8 km).[6] Hlavným a najľudnatejším mestom je Bratislava. Prvý štátny útvar Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša (7. storočie), neskôr Nitrianske kniežatstvo (začiatok 9. storočia), ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vznikla v roku 833 Veľká Morava. Od polovice 10. do konca 11. storočia sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska, ktoré sa v roku 1526 stalo súčasťou Habsburskej monarchie, od roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Česko-Slovenska až do roku 1993 (okrem obdobia samostatnosti počas vojnovej Slovenskej republiky). 1. januára 1993 vznikla rozdelením tohto štátneho útvaru samostatná Slovenská republika. Slovenská republika je parlamentnou demokraciou, štátnym jazykom je slovenčina. Od 1. mája 2004 je Slovensko členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. Od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.

Dejiny

Severné Slovensko Prvé zachované väčšie doklady o osídlení Slovenska pochádzajú z konca paleolitu približne spred 250 tis. rokov (nález lebky neandertálca – Gánovce, nález sošky Venuše v Moravanoch nad Váhom). Približne 5000 – 4000 rokov pred Kr. sa vyskytujú prví roľníci (nálezy kamenných sekier, klinov, škrabadiel a nádob – jaskyňa Domica). Od konca 4. storočia pr. Kr. prichádza na Slovensko vo viacerých vlnách prvé menovite známe etnikum – Kelti. O prítomnosti Keltov existujú písomné zmienky v rímskych prameňoch. V 1. storočí pred Kr. prichádzajú na Slovensko Dákovia, Kelti ustupujú ďalej na sever, dochádza k miešaniu keltského a dáckeho obyvateľstva a kultúry. Od počiatku nášho letopočtu sú dácke a keltské kmene vytláčané kmeňmi Germánov. Na dnešnom slovenskom území dočasne vzniklo napríklad ich Vanniovo kráľovstvo. Dunaj tvoril hranicu s Rímskou ríšou. Koncom 4. storočia sa začalo sťahovanie národov, na Slovensku sa vystriedalo veľmi veľa národov. Prvé slovanské obyvateľstvo osídlilo hlavné územie Slovenska asi v 5. storočí. Slovensko sa stalo súčasťou Samovej ríše v 7. storočí, samostatného Nitrianskeho kniežatstva (koniec 8. storočia – 833) a Veľkej Moravy (833 – cca 907). V roku 862 veľkomoravský panovník Rastislav požiadal Byzanciu o kresťanských misionárov, byzantský cisár Michal III. na Veľkú Moravu poslal misiu vedenú solúnskymi bratmi Konštantínom (mníšskym menom sv. Cyril) a sv. Metodom, ktorí zostavili písmo hlaholiku, preložili Sväté písmo, bohoslužobné texty a ďalšie knihy do staroslovienčiny a pomáhali organizovať cirkevnoprávne pomery na Veľkej Morave. Po zániku Veľkomoravskej ríše sa územie Slovenska stalo postupne súčasťou Uhorska (od 10. stor. až 13. stor. do 1918). Nitriansky kódex (1083) latinský evanjeliár, je najstaršou listinnou ručne písanou pamiatkou na území Slovenska. Zoborská listina (1111 a 1113), je vyjadrením majetkových záležitostí zoborského konventu, pre mnohé obce uvedené v listinách znamenajú prvú písomnú zmienku. Medzi menami osôb a názvami obcí uvedenými v listinách je najviac slovenských, potom nemeckých a latinizovaných. Rok 1498 je zaujímavý dekrétom Vladislava II., ktorý menuje desať najdôležitejších miest Uhorska, z ktorých šesť sa nachádzalo na Slovensku (Bratislava, Košice, Bardejov, Prešov, Trnava, Levoča), čo dokazuje relatívnu vyspelosť Slovenska v rámci Uhorska.

Názov

Názov Slovensko ako označenie Slovenska v dnešnom ponímaní je výnimočne doložený z roku 1029 v spojení „dux Sclavonie“ a potom v rôznych variantoch a jazykoch často od 15. storočia. Pri starších výskytoch podobných tvarov je sporné, či sa myslí slovanské alebo slovenské územie. Moderný slovenský tvar Slovensko je prvýkrát doložený v roku 1675 v žiadosti broumovského panstva, adresovanej hajtmanovi kraja v Uhorskom Hradišti.[8] Po Osmanskej expanzii sa územie bývalého Uhorska v 16. a 17. storočí dočasne zredukovalo prakticky len na Slovensko, dnešný Burgenland a západné Chorvátsko (tzv. Kráľovské Uhorsko), čím sa Slovensko stalo jadrom tohto habsburského štátu. Bratislava sa stala hlavným (1536 – 1784/1848), korunovačným (1563 – 1830) mestom a sídlom snemu (1542 – 1848) Kráľovského Uhorska resp. neskôr Uhorska. Trnava sa stala sídlom ostrihomského arcibiskupa, čím sa stala centrálnym miestom uhorskej rímskokatolíckej cirkvi. Roku 1784 Jozef Ignác Bajza, René mládenca príhody a skúsenosti prvý román v slovenskej literatúre napísaný v jazyku, ktorý si autor sám vytvoril na základe západoslovenského nárečia. Roku 1787 kodifikoval Anton Bernolák spisovnú slovenčinu založenú na západoslovenskom nárečí (bernolákovčina). Roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, ktorá je s malými úpravami používaná dodnes. V revolúcii rokov 1848 – 49 sa Slováci pridali na stranu Rakúšanov, aby sa oddelili od Uhorska ako samostatná časť Rakúskej monarchie, to sa im však nepodarilo. Najhoršiemu tlaku maďarizácie čelili Slováci po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v rokoch 1867 – 1918. V roku 1918 sa Slovensko stalo súčasťou Česko-Slovenska. Počas chaosu, ktorý nasledoval po rozpadnutí Rakúsko-Uhorska, krátkodobo existovala na časti slovenského územia komunistická tzv. Slovenská republika rád so sídlom v Prešove. Slovensko sa ako súčasť Česko-Slovenska začalo rozvíjať najmä z kultúrnej stránky. Koncom 30. rokov využil národnostné rozdiely v krajine Hitler, ktorý najprv pripravil Česko o pohraničné územia a následne po rokovaniach so slovenskými politikmi dopomohol v marci 1939 k vzniku Slovenskej republiky. Slovensko počas vojny vystupovalo ako spojenec Nemeckej ríše. Ako reakcia na vstup nemeckej armády na Slovensko roku 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie (politické a vojenské centrum Banská Bystrica; povstanie bolo porazené, povstalci prešli na partizánsky spôsob boja). Slovensko bolo z východu oslobodzované Červenou armádou.

Po 2. svetovej vojne bolo obnovené Česko-Slovensko a dostalo sa do sféry vplyvu ZSSR medzi krajiny východného bloku za železnú oponu. Po 25. februári 1948, kedy sa moci ujala Komunistická strana Československa, došlo k znárodneniu súkromných podnikov, slovenský prevažne roľnícky vidiek zasiahla kolektivizácia poľnohospodárstva. Komunistický režim zaviedol vedúcu úlohu KSČ, ktorá sa potvrdzovala voľbami s jednotnou kandidátkou Národného frontu. Inak zmýšľajúci boli prenasledovaní ŠtB, väznení aj popravení. Pre hospodárske zaostávanie a nespokojnosť s politikou komunistickej strany došlo v roku 1968 k významným politickým zmenám. 21. augusta 1968 boli tieto procesy potlačené vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Došlo k tzv. normalizácii a nástupu brežnevskej politiky. V roku 1989 Nežná revolúcia ukončila komunistický režim a Česko-Slovensko sa stalo opäť demokratickým štátom. 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, nástupnícky štát Česko-Slovenska. Stalo sa tak po 75 rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na základe ústavného zákona schváleného Federálnym zhromaždením ČSFR. Od 19. januára 1993 je Slovensko členom OSN, od 29. marca 2004 členom NATO, od 1. mája 2004 členom Európskej únie, od 21. decembra 2007 je členom Schengenského priestoru. a od 1. januára 2009 je 16. členom Európskej menovej únie – eurozóny a oficiálnou menou sa stalo euro, ktoré vystriedalo slovenskú korunu.